Nahý Boh

„Som presvedčený, že to, čo učili všetci veľkí duchovní učitelia
dejín, naozaj platí: Odložiť vlastné Ja so všetkými jeho nárokmi a
upustiť od falošných predstáv o sebe samom. Len čo sa nám to podar ...

„Som presvedčený, že to, čo učili všetci veľkí duchovní učitelia
dejín, naozaj platí: Odložiť vlastné Ja so všetkými jeho nárokmi a
upustiť od falošných predstáv o sebe samom. Len čo sa nám to podarí a
naša duša sa ocitne celkom obnažená a úplne nahá, objavíme v sebe to
najvnútornejšie miesto, kde sa zjavuje Boh. Možno ide o najväčšiu
revolúciu, aká sa v súčasnosti deje vnútri cirkevnej zbožnosti:
Zakaždým, keď sa človek stretne s vlastným tieňom, prijme svoju
vnútornú temnotu a prizná sa k vlastnej rozbitosti – objaví, že práve
tadiaľ vedie cesta k Bohu.“ „Každé obdobie môjho života sprevádzal iný druh modlitby. Modlitba je
proces a ten, kto tvrdí, že u neho bola modlitba vždy rovnaká, nehovorí
pravdu. Modlitba totiž prechádza takými podstatnými zmenami, že to, čo
v istom období života nazveme modlitbou, by sme tak nikdy nepomenovali ani
predtým, ani potom. Moje prvé skúsenosti, ktoré by som z dnešného
hľadiska pomenoval modlitbou – vtedy by som ich tak nebol nazval – som
nadobudol počas základnej školy v Topeke v Kansase. Možno to bude znieť
veľmi staromódne katolícky, no boli to moje skúsenosti ako miništranta vo
Farnosti Nanebovzatia Panny Márie. Vstával som zavčasu, aby som stíhal
omšu. V kostole som sa cítil dobre a niekedy po škole, a aj v sobotu, som
tam často chodieval celkom sám. Ostával som tam dlho kľačať a dávalo mi
to pocit, že som naplno prítomný, pocit tepla a istoty. Cítil som pri tom,
že môj život má stred, že nie je rozháraný a nezmyselný. Existovalo
niečo, čo držalo môj život pokope. Tento zážitok mi slúžil ako akési
vycentrovanie života prv, než som prenikol do jeho disparátnej podoby."